.

Škrečko konzumný

4. ledna 2016 v 5:13 | ~Mer |  Svetonázory
Okay, hlási sa jeden z dvoch adminov duchov. Toto je ranná úvaha, ktorá nemá reálny zmysel, iba že je 5 hodín ráno a ja prokrastinujem pri písaní seminárky. Ak má niekto záujem si to prečítať, myslím, že rovno môže preskočiť k tej medzere v texte, ku slovám "Mrhať je ľahké..." Tam totiž začína absurdná úvaha o škrečkovi, ktoý je metaforou na konzumnú spoločnosť. Fuck the what. Jo. Presne tak. Nie je to nič hlboké. Sú to len mainstreamové keci, ktoré sa hrajú na rebéliu proti aktuálnemu fungovanie spoločnosti. Ale je to skôr...just for fuck...I mean...for fun...prokrastinácia, chápeš. Toto sa stane, keď človek nevie písať a napriek tomu chce niečo napísať Mlčící


Nemám tému, o ktorej by som chcela písať. Ja len viem, že písať chcem. Priložiť prsty ku klávesnici a zapĺňať bielu stránku tými čiernymi drobnými znakmi je pocit, ktorý ma napĺňa. Baví. Užívam si to. Tlácham však o ničom. Čo s tým môžem spraviť. Najrozumnejšie a asi jediné logické riešenie je nájsť si tému, o ktorej bude mať zmysel písať. Zmysel pre mňa. Lebo, ak niečo, do čoho dávame energiu, nemá pre nás zmysel, dlho pri tom nevydržíme a ani samotný výtvor nebude mať trvácnosť či hodnotu. Bude prázdny. Ako všetky tieto riadky, ktoré sa momentálne na tomto papieri nachádzajú. Nenašli by ste jediné slovíčko, ktoré by nebolo prázdne, nenašli by ste jediné slovíčko, ktoré by si v sebe nieslo nejaký obsah. Nič, čo by stálo za uchovanie. Samo sa to neuchráni a nikto a už vôbec nie ja nemá záujem na tom, aby to zmenil. Pretože reálne nie je čo uchovávať alebo chrániť.
Je síce neuveriteľné, ako dokážem bez zmyslu bullshitovať, keď by som mala písať výskum na experimentálku, ale...môj údiv končí práve tam, kde začína. Hovoriť veľa o ničom je ľahké. Hovoriť málo, ale vecne, to je skutočné umenie. A tomu umeniu som sa nikdy nenaučila. Myslím, že som niekde na pomedzí. Rozprávam veľa, priveľa, no moje slová nie sú všetky zbytočné. Kto počúva, zachytí obsah. Problém je však v tom, že musí veľa filtrovať. Veľmi veľa filtrovať. Na to nemá nervy každý. Keď sa aj objaví niekto, kto ich má, neznamená to, že to bude chcieť spraviť. Pravdepodobne usúdi, že mu za to nestojím. Že v tých slovách sa zas až tak veľa obsahu neskrýva. Pár kvapiek farbiva priesvitnosť vody v mori nezmení. Až keď oddelíme maličké množstvo vody, tých pár kvapôčok spraví skutočnú zmenu. Oživí vodu. Dodá jej farbu. Život. Nebude to len priezračná kvapalina, bude v nej emócia, obsah, niečo. A to niečo nikto neprehliadne.
Sama neverím tom, ako tu ešte stále trepem dve-na-tri. Niekto by si chvíľami mohol pomyslieť, že tie metafory, čo tu dávam, považujem za skutočne hlboké a hodné zamyslenia. Ale toto sú práve tie nezmyselné bezobsažné úvahy, ktoré sú skutočne bez akéhokoľvek náznaku farby. Pozrite na mňa. Chcem písať blog. A neviem do tohto textu vložiť jedinú vetu, ktorá by mala zmysel. Na ktorej existencii by mohlo záležať. Je toľko blogov, ktoré sú o ničom. Samé žvásty. Aký by malo zmysel pridať k nim ďalší? Nikto by si síce ten kýblik piesku, ktorý na púšti pribudol, nevšimol, ale...energia, ktorá by bola vyplytvaná na dopravenie toho kýbliku piesku na tú púšť môže byť využitá aj inak. Tak, aby bola reálne zhodnotnená.
Mrhať je ľahké, v dnešnej dobe nám to ide. Sme k tomu vedení od malička rovnako, ako boli naši prastarí rodičia vedení k šetreniu. Hlavne aby sme neprestávali konzumovať, vďaka tomu predsa napredujeme. Veľké koleso sa točí len tým, že my všetci v ňom utekáme ako takí škrečkovia, ktorí si neuvedomujú, že svojim nezmyselným počínaním vyrábajú elektrinu do žiarovčičky, ktorú ich majitelia na to koleso napojili. Pričom keby všetku tú energiu vložili do myslenia, možno by prišli na to, ako z klietky utiecť. Ale to by si najskôr museli uvedomiť, že sú väznení. Čo by nemuselo byť práve najľahšie, keďže tak žijú od malička a celé generácie škrečkov pred nimi tak žili tiež. Veď tak to funguje, tak je to prirodzené, tak je to správne a príjemné a pre nás to najlepšie. Aspoň sme v bezpečí. Ako by sa asi taký škrečok o seba na slobode postaral. Do dňa by sa nechal zožrať alebo prejsť alebo rozpustiť v kyseline, kto vie. Preto radšej ostane v klietke. Bude utekať v kolese. A ak ho to niekedy prestane baviť a nebodaj začne rozmýšľať, bude uvažovať nad nesmrteľnosťou chrústa. Abstraktne, fantasticky a hlavne bezpečne spoza tej milovanej mreže, ktorá ho chráni od prvého dňa pred tým veľkým zlým svetom. Pred záťažou slobody. Ktorú nechce, pretože by ju nedokázal uniesť. Tak ho vyšľachtili. Tam sa teraz nachádza. Je to fakt, ktorý nedok-nemá dôvod meniť. Dajako bolo, dajako bude. Nežije sa mu zle. Treba sa uspokojiť s tým, čo má, mohlo by byť aj horšie. Ak to jeho majiteľovi robí takú radosť, nech si svieti tou žiarovkou. Jemu samotnému by aj tak bola nanič. Napokon, dlží mu to. To on sa stará o to, aby mal vždy, dobre, možno takmer vždy....ehm, tak aspoň občas...čerstvú vodu. Môžete trikrát hádať, kto mu dá najesť. A keď na to príde, čo vždy príde, človek po ňom uprace. Robí z tej klietky skutočný domov. Občas trochu chladný a s menšími obmedzeniami...ako je napríklad fakt, že nemôže viesť slobodný nezávislý život...ale veď v tom má už predsa jasno - po tom netúži. Priveľa námahy. A zjavne nijaké predpoklady zvládnuť ho. Ďakujem ti človeče, ďakujem, že robíš všetko len pre moje najväčšie dobro. Sľubujem, vždy sa budem snažiť byť dobrým škrečkom.
A ja, tá, čo si tak užíva ťukanie do klávesnice, ďakujem tebe, ó, veľký brat, že sa staráš o mňa. Urobím všetko pre to, aby som ťa ako konzument v spoločnosti a vo svete, ktorý si vytvoril, nesklamala. Čo by som si potom bez teba počala? Veď by som sa musela stať novou Evou, začať odznova. Znova padať a vstávať ako dieťa, ktoré sa učí chodiť...A my sa predsa na začiatok nevrátime. Pretože sme tak ďaleko! Sme kráľmi stvorenstva. Naša ľudská civilizácia. Centrum Zeme. Zeme, ktorá nie je centrom vesmíru, i keď dlhé desaťročia sa takéto tvrdenie považovalo za kacírstvo. Kto vie, čo by povedal Veľký Brat na to, keby sa niekto odvážil tvrdiť, že človek aj s jeho úžasnou spoločnosťou nie je vyvrcholením celého života na Zemi. Považovali by sme to za...neokacírstvo? Neokacírstvo. Krásne slovo. Čudujem sa, že ešte nie je v slovníkoch. Verím, že sa tam s príchodom prvých neokacírov určite dostane. Veľký brat sa o to postará. On sa vždy postará.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Lauča Lauča | Web | 4. ledna 2016 v 19:55 | Reagovat

sakra mer, ty si sa zjavila! milujem ten článok, napísala si to dokonale! a priznávam vinu, zakaždým keď som čítala vetu "mrhať je ľahké" najprv som prečítala mrdať😃

2 Kvakva Kvakva | Web | 4. ledna 2016 v 20:04 | Reagovat

mer odteraz si velkým brtaom ty len sa tak zjavýš a necháš tu svoje kázanie :D
pripomenulo mi to strednu kde som písala o konzumnom živote stále :D ale myšlienky hlboké ako dno hajzla to musim uznat a vobec nie prázdne ;D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama