.

Zázrak 3.

29. září 2015 v 12:00 | Rigula |  Poviedky
A je to tu :D Ďaľšia časť "úžasnej strhujúcej" poviedky :D

Dobehol ma až na chodbe. Chytil ma za ruku.
,,Prepáč. Nechcel som byť hnusný ale ty predsa vieš aký som."
,,Nie Kev. Ja absolútne netuším aký si. Celé štyri roky som ťa nevidela. Prekvapil si ma tu a teraz. Konečne som si zvykla na život bez teba a ty sa objavíš. Stále sa mi to nechce veriť. Čo keď si iba ďalšia halucinácia."
Zotrel mi slzu.
,,Nie som halucinácia. Naozaj som tu. Prišiel som za tebou."
,,Dokáž mi to!"
Spravil krok ku mne. Boli sme od seba iba pár milimetrov. Cítila som jeho dych na tvári. Začala som sa báť, čo chce sakra spraviť. Zrazu ma chytil a prehodil si ma cez plece. Behal so mnou po celom hornom poschodí ako kedy si. Musela som sa začať smiať. Cítila som sa znova slobodná. Teraz už verím, je tu a je pri mne. Môj smiech sa rozliehal po celom dome. Zrazu dobehol otec. Bol celý vystrašený.
,,Čo sa to tu deje. Počul som nejaké divné zvuky. Ale teraz tomu už chápem. Bol to iba smiech. Krásny zvuk, nepočul som ho v tomto dome skoro 4 roky. Ale teraz deti prosím vás upravte sa. Za chvíľku bude obed."
Vystrel sa a odišiel. Kevin sa na mňa divne pozrel.
,,Naozaj si sa nesmiala celé 4 roky?"
Načo by som mu odpovedala. Iba som sa otočila a odpochodovala do svojej izby. Tú jedinú
som neprerábala. Ostala tak ako mi ju navrhla mama. Ani neviem prečo. Asi preto že bola perfektná. Nebola veľmi ružová iba tak trochu a všetky dekorácie presne ladili. Samozrejme bola obrovská. Na jednej stene boli zrkadlá rôznej veľkosti. V strede bola posteľ. Tú som si musela kúpiť sama. Pretože som samozrejme rástla a potrebujem niečo väčšie ako posteľ pre jednu osobu. Celú noc sa neustále prehadzujem a veľa krát som z tej malej postieľky spadla. Tak som si zaobstarala veľkú z tmavého dreva.
Kevin išiel za mnou. Keď vošiel do dverí, tak som až počula ako sa mu otvorili ústa od prekvapenia. Ale rýchlo ho to prešlo a hneď skočil na posteľ. Ja som si iba povzdychla a išla som do kúpeľne. Moja fialová kúpeľnička v ktorej vždy relaxujem, ktorá je mojím útočiskom keď mám nejaký problém. Rýchlo som sa osprchovala a je to. Keďže sa poznám tak mám pár vecí na oblečenie skoro všade. Dala som si rifle a biele tričko. Vošla som do izby a Kevin ešte stále ležal na mojej posteli. Obišla som ho aby som mu niečo povedala, no on zaspal. Pomaly som sa k nemu nahla. Chcela som ho prikryť, ale on ma schytil a stiahol ma na posteľ. Ten dement ma začal štekliť. Nestíhala som sa smiať. Po dlhom prosení konečne prestal. Skoro som sa rozplakala.
,,Vieš Amy toto mi chýbalo, ten tvoj smiech a tak, veď vieš."
No neviem. Akoby mi tým chcel niečo naznačiť. Už keď sme sa dnes prvý krát rozprávali tak niečo spomínal. Do izby vošiel otec. Pozrel sa na mňa takým zvláštnym pohľadom, ktorý poznám. Je tu a pravdepodobne neodíde kým nezídem dole a nevykopnem ho sama.
,,Oci pošli ho preč prosím ťa."
,,Zlatíčko skúšal som to ale chce ťa vidieť."
,,Dobre idem dole. Nech ešte chvíľku počká."
Prikývol a odišiel. Ja som sa pomaly postavila a upravila som sa.
,,Kam ideš? Kto je ten čo má počkať?"
,,Vieš kým si tu nebol stalo sa toho veľmi veľa. Raz ti to všetko poviem ale prosím ťa teraz ostaň tu. Nech by si z dola počul hocičo nechoď za mnou. Prosím ťa."
,,Dobre."
Znova si sadol na posteľ s porazeneckým výrazom na tvári. Nechápem prečo sa tak tvári. Vzdychla som si a išla dole.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama