.

Zázrak 2.

28. září 2015 v 12:00 | Rigula |  Poviedky
Pokračovanie mojej detskej fantázie. Dalo by sa povedať, že z toho dostane človek až cukrovku.
Užite si to. :D

,,Amelia? Si to ty? No tak to si moc nevyrástla."
Začal sa smiať. Samozrejme že mi doplo kto to je. Ale po toľkých rokoch príde naspäť a ako prvé si začne robiť
srandu z mojej výšky. Tak ja si spravím srandu z neho.
,,Hm. Prepáč ale kto si?"
,,To myslíš naozaj Amy? Nepamätáš si na mňa. Tvoj veľký sused Kevin. Každý deň som ti pomáhal zliezť z okna aby som s tebou mohol stráviť čo i len hodinku. Ten čo ťa pozoroval keď si sa učila. Ten čo.."
,,Hej počúvaš sa? Znie to akoby si mi tu vyznával lásku. Si pri zmysloch?"
,,Ha vedel som, že si na mňa nezabudla."
Usmial sa, no nebol to ten jeho úsmev, ktorý som si pamätala, teraz som ho vnímala inak. Bol tak nejak sexi. Pokrútila som hlavou. Nesmiem takto rozmýšľať.
,,Ako som mohla zabudnúť. Vďaka tebe a Lucy som bola šťastná, vyrástlo zo mňa normálne decko a nie rozmaznaný fagan. Ale ako ste mohli len tak odísť. Jeden deň sme spolu na strome a zabávame sa a druhý ste preč. Dom prázdny, žiadne ahoj nič. Úplne si sa na mňa vybodol. Preboha mala som iba 13."
Ani neviem ako ale rozplakala som sa. Ihneď vybehol po schodíkoch u mne a objal ma tak ako kedysi. Zobral ma na ruky a sadol si so mnou na schod.
,,Máš pravdu. Nechal som ťa tu bez rozlúčky. No skrátka som nemohol. Nemohol by som vidieť tvoj výraz a tvári. Ako by si sa asi tvárila keby že ti poviem, že zajtra odchádzam preč. Áno mala si iba 13 ale bola si..."
No tak Rob dokonči tú vetu. Kriste ja ho asi zabijem. Počkať nesmieme tu takto sedieť. Už nie som malé decko. Rýchlo som sa postavila. Musím zmeniť tému lebo sa tu jeden z nás psychicky zrúti. A je dosť možné že to budem ja.
,,Dobre. Už je to jedno. Čo bolo to bolo. Nedá sa to vrátiť späť. Ako sa má teta Zoe? A čo Lucy?"
,,No vieš vlastne som prišiel naspäť sám. Mama ostala v Európe aj so Lucy. Je dosť chorá a ja som tam skrátka nemohol ostať. Tak som sa vrátil. Dúfal som že ťa tu ešte nájdem. Ten váš obrovský barák. No vidím, že ste trocha prerábali. Tvoja mama to dovolila?"
Ach moja mama. Keby si len vedel. Zrazu vystrčil z okna hlavu otec.
,,Hej Kevin ostaneš na obed a aj na večeru. To nie je otázka."
Bum a zavrel okno. Obaja sme pozeral na to okno s otvorenými ústami.
,,Tvoj otec sa zmenil. Je viac človekom."
Jasné myslel to ako žart, ale ja som sa už dlho nezasmiala. Iba som sa otočila išla do domu.
,,Vieš keď mama zomrela zmenilo sa všetko."
Stál tam ako zamrznutý. Ja som už bola na polceste hore schodmi do mojej izby. Keď som prechádzala medzi poschodím okolo malej sedačky pri okne tak som počula ako beží za mnou.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama