.

Spomienka

10. září 2015 v 18:51 | Rigula |  Poviedky
Na strope visel veľký porcelánový luster.
Žiaril ako milión malých hviezdičiek na nočnej oblohe. Dlho som ho sledoval. Z môjho zaujatia ma vytrhla až ona. Vošla do miestnosti tak nenápadne ako sa len dalo. Všimol som si ju iba ja, pretože som ju chcel vidieť. Nebola ničím zvláštna. Nemala žiaden komplikovaný účes za ktorý väčšina žien v miestnosti zaplatili hotový majland. Mala iba rozpustené vlasy. Tie vlasy ktoré sú jej okrasou, jedným z jej najkrajších šperkov. Teraz sa jej vlny pohupávali na chrbte. Pôsobila veľmi krehko v tomto záplave naškrobených sukní a obrovských vejárov, ktorými ženy mávali aby sa aspoň troška ochladili v tomto letnom večeri. No ona mala tie najjednoduchšie šaty v ktorých vyzerala nádherne. Je mi veľmi ľúto že si ma nemôže všimnúť. Nesmie pretože ak by ma uvidela tak by musela zomrieť. Sledujem ju už rok. Aj keď viem že nesmiem. Hneď prvý deň môjho krytia som ju stretol. Náhodne nás predstavili a v ten deň sa všetko zmenilo. Zamilovali sme sa a ja som skoro porušil sľub ktorý som dal otcovy pár dní pred tým ako zomrel. Povedal som mu: "Nikdy viac." A práve preto ma dnes nesmie uvidieť. Ak by zistila, že som tu, tak by ma hľadala a aj našla. Potom by som ten sľub porušil. Bohužiaľ ma už uvidela. Samozrejme, že ma našla. Naše mysle sú skoro prepojené. Narodila sa aby bola moja. Lenže ja jej nechcem ublížiť, no aj napriek všetkému stojím na mieste a čakám kým príde ku mne. Mal by som sa otočiť a ujsť. Svoju prácu som spravil už dávno a brat ma už čaká v Californii, ale namiesto toho aby som bol s rodinou a oslavoval dobre odevdenú prácu ostal som v Gorgii. Chcel som ju naposledy vidieť, pohladiť ju po jej čiernych vlasoch a vziať jej ruku, tú krehkú malú rúčku, do svojej dlane a spýtať sa jej či by nešla so mnou. No keď ju teraz vidím viem že to nie je možné. Neviem čo som si myslel. Prišla ku mne. Navzájom sme sa uklonili na pozdrav. Pobozkal som jej ruku a v tichosti som ju odviedol na terasu. Vonku svietil mesiac, hviezdy neboli skoro vôbec vidieť, pretože bol spln. Pozrej som sa jej do tváre, s očakávaním sa na mňa pozerala. Chcela vedieť čo sa deje. Už som otváral ústa aby som jej aspoň vysvetlil prečo odchádzam, no vtedy som pocítil prítomnosť Rubynej mysle. Začul som svišťanie šípu vzduchom a narazenie do niečieho tela. Moja láska mi padla do náručia. Posledným výdychom vyslovila iba jednu vetu a potom zomrela. Táto veta mi dodnes znie v hlave.


Viem čo si!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kvakva Kvakva | Web | 11. září 2015 v 15:58 | Reagovat

jani ty črevo!!! :) len tak dalej!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama