.

Polosamota je horšia ako samota

11. září 2015 v 14:02 | Kvakva |  Poviedky
Niesom básnické črevo, ani spisovateľov koneč---, ale občas zo mňa niečo vylezie. Túto povidku som mala na domácu úlohu, ktorá znela "rozprávanie na tému samota". Profesorke sa neskutočne páčila (až ju hľadala na nete či som ju písala fakt ja), tak sa o ňu podelím aj tu (už bola zverejnená na mojom blogu a DA).

POLOSAMOTA JE HORŠIA AKO SAMOTA
(Rozprávanie.)
->perex<-

Lagertha sa cítila strašne. Už mala po krk, ako s ňou každý zametá. Tak ako minule, tak to skončilo i teraz. Znovu sa nechala nalákať, chytiť a nakoniec prepichnúť ako motýľ.
To práve muži robia - robia si zbierky motýľov. Nie však každej žene hneď dôjde, akou zbierkou sa chvália, keď ich pozvú dnu "pozrieť sa" a presne takto dopadla aj ona. Len ako ďalší motýľ, pripichnutý v zástupe druhých a pribúdajúcich motýľov, zvyšujúc ego zberateľovi.
Hľadiac na strop kolmo nad posteľou, na ktorej ležala, sa snažila na všetko nemyslieť. No ako to už býva, čím viac sa snažila, tým viac ju napádali rôzne myšlienky, ktoré siahali až do extrémov. Dokonca sa prichytila až pri tom, ako sníva nad tým, keď všetci muži jedného dňa prestanú existovať a tie motýle sa prestanú báť povestných číhajúcich špendlíkov. Pri tomto dvojzmysle o špendlíkoch, ktoré prestanú pichať, sa musela usmiať, no veľmi rýchlo sa jej vrátila strnulá tvár. Ešte malú chvíľku takto dumala, no dlho nie. Presne tak, ako prirodzene prúdili jej myšlienky, tak ona postupne zaspávala.
"Dopekla, veď je pol siedmej!" vyskočila z postele, pričom v mysli nadávala na budík, nie na seba a zopakovala rutinu každého rána, len trikrát rýchlejšie. Ani neubehlo veľa a na tvári mala znovu výraz slobodnej a ambicióznej ženy, ktorá sa vrhala do dňa, aby dokonale zahrala svoje divadlo.
V zápche, neobvyklej na túto hodinu, si ani len nespomenula na včerajšie mindráky. Čakanie jej od začiatku nešlo, takže hodinové státie v zápche s pocitom "Ono sa to do **** nikdy nepohne!" ju tak zožralo, že si znova obula podpätky, ktoré si po 20 minútach aj tak hodila na vedľajšie sedadlo a vyskočila von z auta. Ambiciózne vykročila vpred, aby zistila čo sa deje. Jediné, čo videla, boli pobehujúce, rovnako nervózne ženy. Na obyčajnú zápchu sa zdali až priveľmi vykoľajené. Pobehla teda k jednej kričiacej paničke v čiernom Audi.
"Pre Krista-pána-jána, čo sa deje? Nastala snáď apokalypsa?"
"A vy ste si nič nevšimli? To muži!" zvreskla panička a energicky vybehla z auta.
"Kto iný, že áno!?" pohŕdavo odfrkla Lagertha.
"Ale nie, teraz to je vážne! Oni... oni vážne zmizli!"
"Zas má Slovan zápas? Tak skoro?" nechápala, čo sa jej snaží povedať.
"Pre kristove rany, keď hovorím že zmizli, tak zmizli! Nikto nevie, čo sa stalo, ale muži cez noc skrátka zmizli! Vyparili sa!" neskutočne artikulovala.
"Robí to prirodzene alebo chodila na dramatický? Tie drahé šperky dodávajú dramatický efekt, to sa musí uznať..." absolútne ju Lagertha nevnímala, dokým ju divý pohyb lesklých šperkov neprestal hypnotizovať.
"Aha...a...preto je tá zápcha, hej?" nevedela, čo má odpovedať. Nemá zavolať nejakému jej blízkemu? Možno je chorá. Možno je na drogách, to teraz letí aj u starších. Veď u našich bratov to zlegalizovali či nie?
"Pre boha ženská, čo ešte spíte?! No že sa obzrite!"
Dala teda na radu paničky. Po pravde, možno by aj uverila, že jediné, čo ju dokáže tak znepokojiť, je vyhynutie majetných mužov.
Po pár minútach zbierania faktov od ostatných slečien sa dozvedela, že majetní muži naozaj vymreli. Vymreli aj tí nemajetní a aj tí čo mali síce športové autá, ale ešte len hračkárske.
Muži proste zmizli!
Zo začiatku to bol veľký šok, ale ženy boli priebojné a dokázali nemožné. Od prvotného šoku prešli dva týždne a ženy dokázali neskutočne veľa. Nastolili pokoj, mier a poriadok. Začali sa tvoriť spolky. Každý spolok s inou špecializáciou, stabilizujúc iný sektor.
Potravinárstvo, priemysel, politika a ekonomika - to všetko teraz viedli ženy.
Prvotný problém z vyhynutia ľudstva začali okamžite riešiť genetické inžinierky. Všetko klapalo.
Po šiestich mesiacoch sa ženy už na dobro začlenili a pevne usadili. Lagertha naďalej zostala ako účtovníčka, no na vyššom poste. Cítila sa ľahšie, voľnejšie. Nepotrebovala sa nikomu páčiť.
Stačilo, že sa páčila sebe. Nemusela nosiť nepohodlné lodičky, stačili tenisky či baleríny. Nemusela maskovať smútok na tvári, spôsobený zlomeným srdcom. Už nie. Bola voľná.
Po dvoch rokoch sa Lagertha tak uvoľnila, že už jej ani sukňa nič nehovorila. Stačili jej voľné nohavice s teniskami a tričkom na ramienka, ktoré postupne prechádzali do voľnejších a voľnejších tričiek. Napriek tomu však začala pociťovať istý deficit. Raz sa na dámskych toaletách (nieže by to tu už nebolo jedno) zahliadla v zrkadle a zhrozila sa. Videla seba.
Síce videla seba ako voľnú, ale zanedbanú ženu.
Čo keby sa teraz muži vrátili? Páčila by sa im? Toto sa mužom určite nepáči.
Vlastne sa na nich mení!
Prechádzajúc okolo druhých žien si to začala všímať aj na nich. V normálnom svete by ste také ženy opísali ako osamelé, staré dievky. Sú však naozaj tak osamelé? Veď majú všetko.
Po šiestich rokoch by sa Lagertha nespoznala. Nijakú ženu by ste nespoznali. Samota ich tak zničila a zdeprimovala, že všetko ženské, čo mali, tak zahodili a začali vyhľadávať to mužské, čo im tak strašne chýba. Na trhu sa objavili nové prípravky na zvýšenie produkcie testosterónu, na móle v Paríži leteli kravaty a motýliky, košele či saká, šušťáky i tepláky. Sama Lagertha sa tak neskutočne zbláznila, že po štvrtom roku dala výpoveď a začala si zarábať ako unisex modelka. Lepšie povedané, male-modelka. Ženy si za jej spoločnosť vedeli pekne vyprázdniť vrecká. A tak to bolo všade. Ženy sa zbláznili. Neboli už samé sebou, boli proste samé. Neskutočne samé a to ešte viac, než keby ste ich mali zavrieť po jednej na samotku. Takto len hľadali falošné nádeje.
Po ôsmich rokoch sa Lagertha ocitala psychicky na dne presne tak, ako aj väčšina žien. Siahala po drogách, až kým sa nakoniec neocitla na úplnom dne.
Sediac v motelovej izbe na balkóne s polo-rozopnutou košeľou a uvoľnenou kravatou, zavrela oči a začala uvažovať, čo sa stalo. Všetko sa zbehlo tak rýchlo, akoby za jednu noc. V jeden večer plakala, že nenávidí mužov a ráno by za jedného dala všetko. Bola tak sama. V tom jej to došlo. Došlo jej, čo je ozajstná samota. Otvorilo jej to oči. Doslova. Vyskočila na nohy. Cítila ako jej tá samota dala facku a znova ju sotila do sedu.
Nie však na lavičku na balkóne, ale na posteľ v izbe, kde vznikla tá myšlienka. Myšlienka, aké by to bolo oslobodiť ženy od mužov.
Chvíľku predychávala.
Obzrela sa.
Veď bola doma!? Doma, kde sa naposledy cítila ako prepichnutý motýľ. Teraz sa však cítila ako práve premenená húsenica.
Už teraz sa nevie dočkať, kedy bude znova dráždiť zberateľov. Predsa ani oni nechcú ostať sami, bez žien.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama